Kráčam večernou tmou, pod nohami mi škrípe sneh, z neba padajú krásne vločky. A napriek tomu cítim iba...vlastne nič. Neviem čo mám robiť, neviem čo chcem, neviem nič.
A predsa niečo viem. A to že som hnusná. Cítim voči sebe iba hnus. Je mi zo seba tak zle, že sa na seba nemôžem pozerať. Zrkadlá a výklady obchádzam už zďaleka. Nedokážem sa sama sebe pozrieť do očí. Vysvetlí mi niekto prečo? Prosím, ja už nechcem ubližovať, ja už nechcem spôsobovať utrpenie a plač.
Tak veľmi sa mi chce plakať a nejde to. Chcem to zo seba dostať, prečo nemôžem aspoň plakať? Prečo?
Prečo dokážem byť šťastná iba chvíľku? Prečo tá chvíľka trvá len tak krátko? Prečo som ešte nikdy neľúbila? Prečo ja musím byť tá zlá? Prečo on trpí? Prečo?
Nedokážem spávať. Hľadím do noci. Do tmy. Tam patrím. Tam nikomu neublížim. Každý si myslí že mi to je jedno. Keby ste vy vedeli...
Ale ja viem čo mám spraviť. Zostať sama. Už nikdy nikomu neopätovať úsmev ani nič podobné. Stačí mať kamarátov. Nechcem lásku, lebo nechcem ublížiť.
Alebo by mi to už mohol niekto vrátiť. Prečo mám ubližovať stále len ja? Nech niekto ublíži mne, nech ma raní, nech príde a povie, že to vyprchalo a je koniec. Potom budem šťastná. Všetko zlé, čo v živote spravíš sa ti má vrátiť. Tak čakám a dúfam...Len potom budem cítiť skutočný pokoj.