A čo je šťastím pre Vás?Pre mňa je šťastím už len to, že som.
Že žijem, dýcham, cítim a vidím. Že dokážem chodiť, že mám domov, rodinu a priateľov. Naučila som sa, že človek nič viac v živote nepotrebuje. Že neveríte? Že bez peňazí, titulu a konexií to nejde? Názor nikomu neberiem, buďme realisti. Nehovorím, že sa dá žiť bez peňazí, ale... Ja sa pýtam na šťastie. A to si nemožno kúpiť.
Pokladám za šťastie už len to, že som dostala šancu. Šancu prežiť život. Nie vždy je zhovievavý, nie vždy ide tak ako sme si to predstavovali,občas je možno až príliš ťažký a hlavne nepredvídateľný.
Ale je náš a je len jeden. Keď je najťažšie, poviem si, že nič nie je také zlé ako sa zdá. Nech sa deje čokoľvek, mám okolo seba ľudí, ktorí ma podržia.
Nech sa deje čokoľvek, nikdy to nevzdám. Šťastie si nás vždy nájde, len ho nehľadajme.
Najkrajšie mi je, keď svieti slnko, ja sa oblečiem a idem von. Prechádzam sa lesom, tajnými cestičkami, objavujem, dýcham čerstvý vzduch, užívam si radosť plnými dúškami. Žmúrim oči pred slnečnými lúčmi, sadnem si do lístia, otočím hlavu k slnku a nepremýšľam. Keď kŕmim kačky, pozorujem ako sa bijú o kúsky chleba, obdivujem malé kačičky a smejem sa nahlas. Možno som blázon, ale šťastný blázon.
Tajnou cestičkou sa dostanem ku skale. Vzbudzuje rešpekt a zároveň núti človeka pokoriť ju. Skalu však človek nepokorí nikdy. Pokorí maximálne tak seba. Skala je večná, my sme tu len chvíľu.
Aspoň na kúsku na ňu vyleziem, postavím sa a rozpažím ruky. Je to nádhera. Slnko ma šteklí na tvári, ja sa usmievam. Priložím na skalu ruku, cítim jej chlad a svoje teplo. Vie o všetkých mojich myšlienkach. Práve o ňu som bola opretá, práve jej som šepkala čo ma najviac ťažilo. Nechala som tam vtedy všetky problémy, všetky negatívne myšlienky a odchádzala s lepším pocitom.
Mám pocit, že každá skala, ktorej sa dotknem, je tak trochu mojou. Dotknem sa jej a hneď mám pocit, akoby poznala všetky moje tajomstvá. Ale nevyzradí ich, sú tam navždy ukryté, vie o nich len ona a ja.
Keď sme boli minule znovu objavovať a ja som uvidela tie úžasné skaly, menšie či väčšie, zostala som tak trochu bez slov. Nevedela som čo povedať, každé slovo mi prišlo úplne zbytočné, pretože pri tej kráse netreba slová. Nemyslela som vtedy na nič a v podstate na všetko. Bola som tak nadšená, až som mala zimomriavky.
Vtedy sa treba zastaviť a obdivovať. Nechať prejsť sebou celý ten pocit šťastia. Od špičiek prstov až ku korienkom vlasov.
Pýtate sa, aké šťastie môže vtedy človek prežívať?
Je to šťastie, že máte možnosť vidieť niečo tak krásne. Že objavujete, že ste objavili. Že sa práve Vám naskytol tento krásny obraz. Že za Vami zurčí rieka, že na tej rieke sa slnečné lúče odrážajú od trblietajúcich sa kúskov ľadu. Že počujete šuchot lístia pod nohami, dýchate voňavý vzduch, že cítite chlad, ktorý Vám vyštípe líca.
Dotýkam sa stromov, obdivujem skaly, Brita sa mi pletie pod nohy, ktoré sa mi pletú tak či tak, spadnem, postavím sa, oprášim si ruky. Prejdem kúzelnou cestičkou pomedzi stromy, červené líca obraciam k slnku, počujem spievať vtáky a užívam si ticho. Cítim skutočnú radosť.
Cítim, že skutočne žijem. So všetkými radosťami a starosťami. Občas s úsmevom na tvári a hlasným smiechom, občas so slzami v očiach. Niekedy s pocitom, že neviem ako ďalej,následne prekvapená tým, že i napriek pochybnostiam som to zvládla.Vždy obklopená ľuďmi, ktorí v tej najťažšej chvíli pomôžu.
Žijem život plný prekvapení. Tých pekných,no i tých druhých.
A týmto môžem prehlásiť, že patrím medzi najšťastnejších ľudí na svete. Veď predsa žijem naplno a okolo mňa sú ľudia, ktorým na mne záleží a ktorých mám rada. A dokonca ešte aj môžem kŕmiť kačky, cítiť ľadovú vodu, počuť ich ako kačkajú, mať vyštípané líca, žmúriť oči pred slnkom a nahlas sa smiať.
A možno je pre Vás niečo takéto úplne obyčajné, no ja viem, že pre mnoho ľudí by to bolo tým najneobyčajnejším.
A preto si dovolím tvrdiť, že práve toto je to pravé šťastie a na svete je preto viac šťastných ľudí, než si myslíme. Len im treba pomôcť to šťastie objaviť. Je predsa v každom z nás...
